Po prvý raz je písomne doložená existencia Lukáčoviec v listine z roku 1264. Viaceré archeologické nálezy však naznačujú, že ľudia tu žili už dávno predtým.

Názov obce Lukáčovce naznačuje, že boli založené nejakým šľachticom Lukášom. Obec bola buď jeho rodovým sídlom, alebo patrila do jeho početných osobných majetkov. Lenže v stredoveku bolo zvykom, že mnohé šľachtické rodiny prevzali svoje meno od názvu lokality, v ktorej boli dlhodobo usídlení. Druhou možnosťou bolo, že niektorý šľachtic dal svoje meno novozaloženej obci a tá sa stala jeho rodovým sídlom. Staršie osídlenie na území dnešnej obce pravdepodobne spojil šľachtic Lukáš do jedného väčšieho celku, a ten po ňom nazvali. Dodnes však nevieme, ktorý z Lukášov známych z genealogických prác bol “otcom” Lukáčoviec. Je pravdepodobné, že Lukáčovci boli starou šľachtou už v 13. stor. Je veľmi pravdepodobné, že Lukáčovce ležiace pri ceste z Ponitria na Považie zasiahli všetky významnejšie vojenské a politické udalosti, ktoré sa v tomto regióne odohrali. Napríklad vpád Tatárov v rokoch 1240-1241, pretože tí po zničení časti Nitry tiahli smerom na Hlohovec. V roku 1309 bola vydaná dôležitá listina s viacerými informáciami o Lukáčovciach. Niekedy pred týmto rokom sa musela do Lukáčoviec dostať rodina šľachticov zo Seku, ktorá tu s určitými obmedzeniami vydržala až do roku 1418. Od jedného z nich – Erneya – získal Lukáčovce v roku 1309 vtedajší najmocnejší oligarcha Uhorska Matúš Čák Trenčiansky. Ešte v tom istom roku ich však vymenil s Abrahámom Červeným za pre neho dôležitejší hrad Branč. V rokoch 1349-1392 prebiehal dlhodobý spor o nárok na obec medzi magistrom Michalom zo Seku a Jánom, vnukom palatína Mikuláša Konta (vlastníka Hlohovca). Magister Michal mal byť právne uvedený do držby obce, proti čomu však protestoval lukáčovský richtár Mikuláš z Bardoňova, ktorý tvrdil, že obec patrí Jánovi. Michal zo Seku spor vyhral, lebo Lukáčovce vlastnila táto rodina až do roku 1418. V uvedenom roku zomrel bez dedičov Michalov syn Ján, a preto Lukáčovce boli pridelené vojvodovi cisára Žigmunda – Štiborovi zo Štiboríc. Aké boli osudy obce počas husitských vpádov, nevieme.

V rokoch 1450-1478 obec vlastnila Katarína, vdova po Adamovi Bezovi Marsalkovi. Z roku 1466 sa zachoval na svoju dobu nezvyčajný zápis slovanského mena Lukáčoviec. Je to jednoznačný dôkaz prítomnosti Slovákov v obci v 15. stor.

Okolo roku 1494 začal ďalší dlhodobý spor o vlastnícke právo nad obcou. Lukáčovce vtedy vlastnil šľachtic Baltazár. Nárok si však robil aj nitriansky biskup Anton Šankovský a majiteľ Hlohovca Vavrinec de Wylak. V rokoch 1496-1497 sa Lukáčovce dostali do rúk biskupa, ktorý ich odkúpil od Baltazára za 1500 zlatých dukátov. Aby sa mu vrátila aspoň časť peňazí, prenajal ako záloh jednu tretinu obce Jurajovi a Osvaldovi Bakašovcom z Oždian. Vavrinec sa dlho nevedel zmieriť s prehrou v tomto spore. Zachovala sa sťažnosť z roku 1498, že Vavrincovi poddaní vtrhli do Lukáčoviec, odviezli stoh nevymláteného obilia a zorali akúsi zem pri Hornom rybníku. Je to zároveň prvý doklad o existencii rybníka v obci.

Situácia v obci sa zmenila až po roku 1526. Prehratá bitka pri Moháči v tomto roku umožnila Turkom začať obsadzovať jednotlivé časti Uhorska. Bol to jeden z najničivejších vpádov, počas ktorého domáce obyvateľstvo prinieslo mnohé krvavé obete.

Ďalšie správy o Lukáčovciach máme až z rokov 1545, 1550, 1571-1573. Z roku 1545 sa zachoval súpis majetkov nitrianskeho biskupstva, kde sa spomína aj obec Lakachy. V roku 1550 vznikla v obci miestna evanjelická cirkev, ktorá tu trvala až do roku 1608. Na základe súpisu príjmov ostrihomského biskupstva – tzv. Liber sancti Alberti z rokov 1571-1575 vieme, že Lukáčovce v tejto dobe platili ročnú dávku 50 florénov (dukátov), čo bola priemerná dávka. V roku 1576 sa v obci spomína 26 stojacich domov, v roku 1598 až 70. Je zrejmé, že do obce prišlo niekoľko desiatok nových prisťahovalcov – asi utečencov pred Turkami. V októbri 1599 Slovensko spustošili Krymskí Tatári a turecké vojsko. Postihnuté boli aj Lukáčovce, lebo daňový súpis obyvateľstva v Uhorsku z rokov 1600-1601 uvádza, že v obci sú všetky domy vyhorené. V širšom okolí Nitry takto vyhorelo až 23 obcí.

V roku 1608 nitriansky biskup Valentín Lépés odňal lukáčovským evanjelikom miestny kostol a vrátil ho katolíkom. Lukáčovce sú odvtedy sídlom jedného z panstiev v rámci rozdelenia biskupských majetkov. Končí sa aj obdobie držby obce rôznymi šľachtickými rodinami, lebo do Lukáčoviec v roku 1620 prichádzajú Sándorovci. Tí tu pôsobili aspoň do roku 1736. Z roku 1626 sa nám zachoval opis majetkov nitrianskeho biskupstva. Uvádzajú sa v ňom mená a príbuzenské vzťahy 93 rodín obyvateľov obce. V roku 1664-1665 si na Lukáčovce robili nárok Turci. Podľa tureckého súpisu bolo vtedy v Lukáčovciach 21 udržiavaných domov, 24 rodín poddaných, miestny zemepán Ján Sándor a miestny hájnik. Obec musela teda zaplatiť 8013 strieborných tureckých akčí (asi 121,4 florénov).

V roku 1694 sa v obci nachádzali dva rybníky. Hlavným zamestnaním obyvateľov Lukáčoviec počas novoveku bolo poľnohospodárstvo s čiastočným zameraním na vinohradníctvo. Víno sa dorábalo v obci už v roku 1569. Záznamy z rokov 1569-1586 dokladajú vzrast výnosov z 97 okovov vína na 1200 v jednom roku.

V 18. stor. registrujeme aj biskupské jatky, mlyn a tehelňu. Ďalšie cenné údaje o obci poznáme z roku 1736. Vtedajší urbár eviduje v Lukáčovciach 69 rodín a miestnych šľachticov Sándorovcov. Neustále zvyšovanie poddanských dávok neraz prinieslo aj miestne nepokoje. Napríklad v roku 1715 odmietali poddaní v Lukáčovciach odovzdávať predpísanú výšku desiatkov nitrianskemu biskupstvu. Situáciu vyriešilo až zavedenie urbárov – súpisov povinností – začiatkom vlády Márie Terézie.

Od roku 1784 poznáme aj prvé počty obyvateľov Lukáčoviec. V rokoch 1784-1787 tu žilo 552 ľudí. Do roku 1831 sa ich počet zvýšil na 595. V rokoch 1831, 1845-1848, 1890-1894 však obec zasiahli tri vlny cholerovej epidémie, ktoré si vyžiadali približne 330 obetí. Do konca 19. stor. žilo v obci už 712 osôb. V roku 1917 ich bolo 1064. Počas prvej svetovej vojny zomrelo 38 občanov.

Počas 18. stor. nastáva stavebný a kultúrny rozvoj obce. V roku 1731 je vybudovaná stará farská škola, v roku 1770 budova dnešnej fary. Od 26. júna do 25. septembra 1780 tu kaplánoval aj známy osvietenský spisovateľ a národný buditeľ Juraj Fándly (1750-1811). Začiatkom 90. rokov 18. stor. bolo nutné strhnúť starý farský kostol sv. Martina a nahradiť ho novým, ktorý v roku 1792 zasvätili sv. Jánovi Nepomuckému.

Viacero novôt prinieslo do obce 19. stor. Zrušením poddanského zákona sa právne oslobodila väčšina obyvateľov Lukáčoviec. V roku 1862 sa urobila prvá komasácia. Oddelili sa panské a sedliacke majetky. Bývalí poddaní získavali polia, lúky, pasienky, ktoré mali naďalej obhospodarovať. Chudoba sedliackych rodín však neumožňovala novým majiteľom plne obhospodarovať svoj majetok a mnohí ho boli nútení dať do zálohy. Zálohy boli málokedy vyplatené, a tak majetky prepadali v prospech krčmára či obchodníka – miestneho Žida. Takýmto spôsobom asi tretina lukáčovského chotára prešla do rúk židovských rodín. Najbohatšími Židmi v obci boli Engel Schäffer, Karacsay a Grűnfeld. Druhá komasácia, ktorá mala napraviť chyby prvej, sa uskutočnila v roku 1892. Ale ani ona výrazne nezlepšila postavenie všetkých obyvateľov obce. Prelom v živote Lukáčoviec priniesol až rok 1918, kedy vznikla Československá republika.

Samospráva obce

V 19. stor. a až do roku 1922 Lukáčovce administratívne patrili pod slúžnovský úrad v Hlohovci a v Topoľčanoch.Vďaka nastoleniu demokracie v Československu v roku 1923 vznikla obecná samospráva s voleným starostom. Počas existencie samospráv sa vo funkcii starostov vystriedali Henrich Rolfes (od r. 1923), Michal Gajdoš (od r. 1931) a Štefan Mečár (od r. 1938).
Po vzniku Slovenského štátu v obci zriadili Vládny komisariát. Ešte v roku 1938 za komisára vymenovali Alberta Slugena a v roku 1940 Štefana Babulica.
Po II. svetovej vojne vznikla inštitúcia Národných výborov. Prvým predsedom od r. 1946 bol Štefan Cok. Po februárovom prevrate r. 1948 v obci zriadili Miestny národný výbor. Jeho predsedom bol vtedy Michal Mošat, po ňom Jozef Hanák (od r. 1960), Peter Gajarský (od r. 1964), František Kucko (od r. 1976) a Dominik Mucha (od r. 1981).

V roku 1990 boli Národné výbory zrušené a vytvorila sa opätovne inštitúcia obecných samospráv vo forme Obecných úradov. Od roku 1990 bol vo funkcii voleného starostu Dominik Mucha, ktorého po voľbách v roku 1998 vystriedal vo funkcii najmladší starosta z histórie obce Marián Lukáčik (30 r.). Vo voľbách v roku 2006 kandidoval ako nezávislý kandidát Ing. Igor Cok, ktorý bol starostom obce 4. volebné obdobia. V roku 2022 ho vystriedala vo funkcií starostka obce Ing. Jozefína Pokrývková PhD. a stala sa tak historicky prvou ženou v starostovskej funcií našej obce.