Rozhodla som sa napísať krátky článok o mojom prapradedkovi Julianovi Bosákovi. Babka mi o jeho živote rozprávala, keď som bola malá a práve jeho život ma inšpiroval k tomu, aby som išla študovať učiteľstvo histórie. Uvedomujem si, že tento článok nie je odborne historický. Písala som ho skôr s úmyslom, aby aj niekto iný si mohol prečítať tento príbeh. Snažila som sa aspoň dohľadať nejaké slepé miesta, ktoré z ústneho rozprávania chýbali. Bohužiaľ sa mi nepodarilo pomocou internetu nájsť záznam o ňom. Možno v archíve by sa niečo našlo, ale bohužiaľ nemám na to kompetencie tak pátrať. Možno si toto niekto prečíta, nejaký odborník a bude mi vedieť poradiť ako sa dopátrať aj k nejakým písomným prameňom. Dúfam však, že tento príbeh sa zapáči laickej verejnosti.

Môj prapradedko Julian Bosák sa narodil 12.1.1893 v Alekšinciach, avšak býval v Lukáčovciach. Pochádzal z chudobnej rodiny. Bol najstarším synom z 8 detí. Mal 3 bratov a 4 sestry. Z detstva si hlavne pamätal veľký hlad, ktorý nastal asi v roku 1905. Chovali kravu, ale nakŕmiť tak početnú rodinu bolo náročné. Spomínal na to, ako ho v ten rok zobral jeho otec do Sily k starým rodičom (rodičia otca Juliana). Starý otec mal gazdovstvo a bol celkom na tie pomery bohatý, preto si k nemu prišli pýtať nejaké jedlo. Keď nie pre rodičov tak aspoň pre tie deti – vnúčatá. Starý otec sa pozrel len cez okno a povedal otcovi Juliana: „ Mal si si zobrať tú čo som ti vybral, ale za to, že si si vybral inú , nič nedám!“. A poslal ich preč. A ako sa vracali domov zo Sily do Lukáčoviec cez Výhon (Pozn. miestna oblasť, kde sa v súčasnosti nachádza alej stromov. Vtedy tam však čerešne ešte neboli vysadené. Tie sa sadili až v období Slovenského štátu 1939-1945). Po ceste ich dobehla teta otca Juliana a doniesla im v obruse zabalené všetko, čo by im mohlo pomôcť. Ďalšia spomienka sa viaže s Veľkou nocou. Vtedy deti dostávali vajíčka uvarené natvrdo. Spomínal, že raz sa ich tak prejedol, že si myslel, že zomrie. Tak mu bolo zle. Za manželku si vzal Máriu Trebichalskú narodenú 15.8.1894 v Lukáčovciach. Sobáš mali 21.6. 1914 v kostole sv. Jána Nepomuckého v Lukáčovciach. V ten deň sa išli odfotiť do Hlohovca. V tom čase bolo zvykom, keď mladomanželia dávali dary svojim rodičom. Hostina, ak to tak môžeme dnes nazvať, pozostávala len z koláčov. Ako už dátum sobáša napovedá, Julian a Mária sa brali len týždeň pred atentátom v Sarajeve na Františka Ferdinanda d´Este. Práve tento čin bol už len posledným krokom k rozpútaniu jedného z najväčších konfliktov v dejinách 20. storočia – prvej svetovej vojny, vtedy známej pod názvom Veľká vojna. Julian Bosák sa stal jej súčasťou ako jeden z tisícok obyčajných ľudí bojujúcich za Rakúsko-Uhorsko. V tom čase mal 21 rokov. Ako presne prebiehal odvod Juliana, bohužiaľ sa mi nepodarilo zistiť. Spomínal, že musel ísť do Komárna, kde mali byť chlapi zmobilizovaní a potom bol poslaný na východný front do Karpát. Podarilo sa mi zistiť, že väčšina odvedených chlapov z Lukáčoviec bola pridelená k pešiemu pluku č. 12 (Pozn. používa sa označenie IR 12). Ďalej som pátrala a našla som, že stav pluku v júli 1914 mal takéto národnostné zloženie: 58% Maďari, 31% Slováci, 11% ostatní. Jeho doplňovacím obvodom bolo práve Komárno. Prikladám zaradenie pluku v auguste 1914:

• IR 12 (I, II, a III. prápor) v zostave 66. pešej brigády 33 pešej divízie (V. armádny zbor) – pluk určený pre front v Haliči proti Rusku (prapradedko asi patril do tejto časti, smerujúcej na východný front)
• IV. prápor IR 12 v zostave 9. horskej brigády 1. pešej divízie (XV. armádny zbor) – prápor určený pre front v Bosne a Hercegovine proti Srbsku.

Pravdepodobne mohol byť súčasťou 31. Honvédského pešieho pluku, ktorý sa zúčastnil bitiek v Poľsku a na Ukrajine. S presnosťou sa mi to však nepodarilo zistiť. Avšak existujú záznamy z iných dedín z okolia Nitry, kde odvedení chlapi patrili práve do tohto pluku. Taktiež do tohto pluku mohli rukovať aj chlapi z okresu Hlohovec ( Pozn. V tom čase Lukáčovce spadali po okres Hlohovec).

Prapradedko hovorieval, že bojoval v Karpatoch, čo teda sedí na východný front. Počas vojny sa naučil rôzne jazyky. Ovládal 5 jazykov: slovenčinu ako rodný jazyk, maďarčinu musel vedieť, poľštinu, nemčinu a ruštinu sa naučil počas vojny. Boje v Karpatoch boli ťažké. Zo svojho rozprávania Julian spomínal, že práve počas tých najhorších chvíľ začal ešte viac veriť v Boha ako dovtedy. „Tam som zažil súdny deň,“ spomínal. Bol súčasťou čaty, ktorá zvážala mŕtvych a ranených. Zvážali ich do jednej doliny v Karpatoch (nevieme aká a ťažko to doložiť). Vojaci tam kričali od bolesti. Spomínal jednu pieseň (Pozn. bohužiaľ som ju na internete nenašla) : „Jeden kričí na Boha, druhý Ježiš Mária a tretí bratku poď zabiť ma.“ Na vojne ho kamaráti volali Jano. A keď mu umierali pred očami tak naňho kričali: „Jano, Jano zabi ma!“

A práve tam sa rozhodol, že radšej ujde k Rusom do zajatia. Viacerí sa tak dohodli. Julian pravdepodobne zajali po bitke pri Lucku/Lutsku na Ukrajine. Julian hovoril, že sa topil v nejakej rieke. Pri tomto meste Luck sa nachádza rieka Styr, tak možno  v nej sa topil. A mal to šťastie, že práve okolo plával veľký konár stromu, o ktorý sa zachytil a podarilo sa mu dostať na breh (Pozn. ťažko však úplne tvrdiť, či to bolo práve tu.) V Rusku sa dostal do zajateckého tábora. Spomínal, že to bolo niekde pri Jekaterinburgu. Do Jekaterinburgu cestoval vlakom 5 dní. Celý ten čas len zastavovali na staniciach napiť sa vody. Bol taký hladný, že už 100-krát si prezrel vrecká, či niekde nemá kúsok jedla. Nič však nenašiel. A až na piaty deň si našiel vo vrecku kúsok kôrky a štvorček čokolády. Netušil kto mu to tam dal, ale bol veľmi vďačný Bohu a považoval tento skutok za zázrak. V zajateckom tábore pracoval v bani. Dostávali aj zaplatené v malom množstve a rád si chodil kupovať mlieko od chudobnej dedinčanky. Chleba mali ako prídel. Niektorí muži si však radšej kúpili alkohol alebo vymenili chlieb zaň. Potom už iba pozerali ako sa Rus čo ich strážil napcháva polievkou, ktorá mu v dlhých cícerkoch stekala po brade. Julian si bol dokonca schopný niečo ušetriť (aj iní chlapi) a kupovali od miestnych biele plátno. Avšak keď sa vracali domov na hraniciach im to zhabali. Tvrdil, že videl Lenina (Pozn. Lenin nikdy však v Jekaterinburgu v tom období nebol, tak ťažko povedať, či vôbec videl Lenina alebo či bol Julian transportovaný niekde inde a tam ho vidieť mohol). Vtedy sa tam rozhodovalo, že zajatci budú poslaní do prvej línie. Avšak zaprotestoval proti tomuto jeden z Leninových príslušníkov (pozn. Julian spomínal aj meno, ale bohužiaľ sa dedením spomienok toto meno nezachovalo). Tento príslušník povedal, že ak by zajatcov poslali do prvej línie tak, že otočia zbrane proti Rusom a to nie je múdre.

V zajatí sa Julian naučil veľmi dobre po rusky. Dokonca sa naučil niektoré básne. Bohužiaľ sa mi ich nepodarilo nájsť na základe textu na internete, ale aspoň ich sem napíšem + preklad.