Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini odovzdal Ladislavovi Lampertovi vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občianskeho druhu, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Ladislav Lampert sa narodil 9. februára 1924 v obci Lukáčovce. Štúdium začal na cirkevnom gymnáziu v Nitre, pokračoval na priemyslovke v Bratislave, kde aj v roku 1945 zmaturoval. Vysokú školu nedokončil, pretože jeho otca pre vlastníctvo pôdy označili za buržuja. Na vojenskú službu nastúpil v októbri 1950 ako bežný vojak. Po preštudovaní materiálov ho preradili do tímu PTP. Pracoval na pomocných stavebných prácach po prevelení do Strašíc, kde pôsobil asi pol roka, na stavbe cesty a barakoch. Odtiaľ išiel pracovať do Plzne.

Po návrate z PTP v roku 1953 sa nevrátil domov do Lukáčoviec, oženil sa a zostal v Bratislave. Napriek tomu, že režim vyžadoval totálnu zamestnanosť, nikto mu prácu nechcel dať. Podarilo sa mu zohnať prácu vďaka kamarátovi v podniku Stavprojekt, kde pracoval v Ateliéri 4. Bol to štátny podnik, preto tu mohol ako bývalý PTP-eák pracovať iba na udelenú výnimku.

Po zrušení Ateliéru 4 sa jeho členovia osamostatnili a v správe ministerstva zdravotníctva pôsobili pod názvom Zdravoprojekt. Ladislav Lampert tam pôsobil najskôr ako vedúci projektant, neskôr ako hlavný projektant. Počas kupónovej privatizácie celý Zdravoprojekt zanikol. On však aj v dôchodkovom veku do 85-ky pracoval na živnosť a menšie projekty robil aj neskôr. Pracoval napríklad na rekonštrukcii kúpeľov v Dudinciach. Dostal rôzne diplomy za prácu, ale tiež odznaky PTP, z ktorých nemá radosť a nevníma ich ako ocenenie, lebo mu pripomínajú ťažké obdobie života.

Ladislav Lampert má 101 rokov a dnes je najstarší „čierny barón“. Teda najstarší spomedzi posledných politických väzňov, ktorí prešli v 50. rokoch nedobrovoľne vojenskými tábormi nútených prác, kam ich komunistický režim poslal na prevýchovu ako nespoľahlivé politické živly.