Územie dnešných Lukáčoviec bolo osídlené už dávno pred prvou písomnou zmienkou o obci. Archeologické nálezy dokazujú osídlenie už v období mladšej doby kamennej – neolitu, teda približne v 5. tisícročí pred Kristom. Pri archeologických prieskumoch boli objavené aj stopy germánskeho sídliska z 2. až 4. storočia po Kristovi a nálezy rímskych mincí. Z veľkomoravského obdobia pochádza nález nádoby, pravdepodobne z hrobu.

Významným archeologickým nálezom je aj mohylovitý útvar – hrádok – pri cintoríne. Ide o pozostatok obrannej stavby, ktorá mohla byť sídlom nižšej šľachty. Jej vznik sa datuje najneskôr do 13. storočia a zánik do 15. storočia.

Prvá písomná zmienka o Lukáčovciach pochádza z roku 1264. Táto zmienka však neznamená vznik obce, ale dokladá, že Lukáčovce v tomto období už existovali.

Pôvod názvu Lukáčovce sa spája s osobným menom Lukáš. Nie je však dodnes isté, ktorému konkrétnemu Lukášovi možno vznik názvu pripísať.

Lukáčovce sa nachádzali pri ceste z Ponitria na Považie, a preto sa podľa dostupných historických prameňov pravdepodobne dotkli významné vojenské a politické udalosti, ktoré zasiahli širší región.

V 14. a 15. storočí sa v dejinách Lukáčoviec výraznejšie prejavujú vlastnícke a majetkové pomery. Podľa historických prameňov patrila obec v 12. až 15. storočí Zoborskému kláštoru. Časť majetkov v Lukáčovciach vlastnili v 14. a 15. storočí zemianske rodiny Lakácsyovcov, Szegiovcov a Vörösovcov.

Do tohto obdobia spadá aj existencia opevneného sídla pri dnešnom cintoríne. Hrádok mohol byť sídlom nižšej šľachty a jeho existencia svedčí o tom, že územie Lukáčoviec malo už v stredoveku svoj význam. Jeho vznik sa datuje najneskôr do 13. storočia a zánik do 15. storočia.

Na protiľahlej strane doliny Blatiny sa nachádza kaštieľ, ktorého výstavba sa datuje do druhej polovice 15. storočia.

V roku 1496 prešli Lukáčovce pod nitrianske biskupstvo. Tým sa začalo obdobie, počas ktorého boli Lukáčovce úzko späté s majetkami nitrianskeho biskupstva.

Prelom 15. a 16. storočia priniesol zmenu v majetkových pomeroch obce. Od roku 1496 patrili Lukáčovce nitrianskemu biskupstvu. Časť majetkov však naďalej vlastnili šľachtické rody. V 16. storočí sa v súvislosti s Lukáčovcami uvádzajú Požárovcovia, Thurzovci, Pongráczovci a Nyárovcovia.

Obec si v tomto období zachovávala predovšetkým poľnohospodársky charakter. Dôležitou súčasťou hospodárstva bolo aj vinohradníctvo, ktorého tradícia je v Lukáčovciach doložená už v 16. storočí.

Významným dokladom hospodárskeho života obce sú záznamy o výrobe vína. V roku 1569 sa v Lukáčovciach víno dorábalo a záznamy z rokov 1569 – 1586 dokumentujú výrazný nárast výnosov – z pôvodných 97 okovov vína až na 1 200 okovov v jednom roku.

V 16. storočí zasahovali do života obyvateľov širšieho regiónu vojenské udalosti spojené s tureckými výbojmi. Lukáčovce ležali na významnej komunikácii medzi Ponitrím a Považím, a preto boli súčasťou územia, ktoré sa nachádzalo v dosahu udalostí ovplyvnených tureckými vpádmi. Dostupné pramene však nedokladajú konkrétny útok Turkov priamo na Lukáčovce, preto nie je vhodné uvádzať, že obec bola v tomto období vypálená alebo priamo napadnutá.

O hospodárskom živote obce v tomto období máme konkrétnejšie doklady. Významnú úlohu zohrávalo vinohradníctvo. Víno sa v Lukáčovciach vyrábalo už v roku 1569 a záznamy z rokov 1569 až 1586 ukazujú výrazný rast jeho produkcie. Výnos, ktorý pôvodne predstavoval 97 okovov vína, dosiahol v jednom roku až 1 200 okovov.

Tieto záznamy dokazujú, že vinohradníctvo nebolo iba okrajovou činnosťou, ale predstavovalo významnú súčasť hospodárstva obce.

V 17. storočí patrili Lukáčovce podľa historických prameňov medzi majetky, na ktorých mali podiel Sándorovci.

O hospodárskom charaktere obce v tomto období poskytujú cenné informácie aj staršie záznamy. V roku 1694 sa v Lukáčovciach nachádzali dva rybníky. Ich existencia dokladá, že súčasťou hospodárskeho života obce bolo okrem obrábania pôdy a chovu hospodárskych zvierat aj využívanie vodných plôch.

Poľnohospodárstvo zostávalo základom obživy obyvateľov a v obci pokračovala aj tradícia vinohradníctva.

Poľnohospodárstvo bolo po stáročia základným spôsobom obživy obyvateľov Lukáčoviec. Obyvatelia sa venovali najmä obrábaniu pôdy, chovu hospodárskych zvierat a čiastočne aj vinohradníctvu.

V 18. storočí sa v obci nachádzali aj zariadenia súvisiace s hospodárstvom – biskupské jatky, mlyn a tehelňa.

Významnou súčasťou života na dedine bol chov dobytka. V roku 1888 boli zavedené dobytčie pasy, pretože dovtedy dochádzalo ku krádežiam dobytka. O jednotlivé druhy hospodárskych zvierat sa starali samostatní pastieri – pastier hovädzieho dobytka, koní, oviec a ošípaných.

V roku 1892 prebehla druhá komasácia, pri ktorej sa upravilo rozdrobené vlastníctvo pozemkov. Približne tretina chotára zostávala ako úhor a slúžila na spoločnú pastvu.

Hovädzí dobytok a kone sa pásli hromadne. Medzi pasienky patrili Hošťák pri potoku Blatina v hornom chotári a Dolné háje. Kone sa väčšinou pásli v noci, aby ich mohli hospodári počas dňa využívať pri práci. O ich bezpečnosť sa okrem pastiera starali aj mladí muži a mládenci. V prípade nebezpečenstva pastier použil poplašnú trúbu.

Veľmi rozšírené bolo aj ovčiarstvo. Na lukáčovskom majeri chovalo panstvo približne 2 500 oviec a malo vlastného pastiera. Chotár pretínali široké cesty, takzvané výhony, ktoré mohli byť široké až 30 metrov a umožňovali presun veľkých stád. Naraz sa po nich mohlo hnať až približne 500 oviec.

Po druhej svetovej vojne sa tradičný spôsob hospodárenia začal meniť. Štátny majetok bol založený v roku 1948. V roku 1956 vzniklo menšinové JRD a v roku 1958 celoobecné JRD. Kolektivizácia postupne zmenila spôsob vlastníctva pôdy aj organizáciu poľnohospodárskej práce.

Hospodársky a spoločenský život obce sa menil aj vďaka rozvoju občianskej vybavenosti. V roku 1979 sa pripravovala výstavba novej materskej školy a asanácia starej materskej školy v bývalom Godeho dome. V obci sa uskutočňovali aj úpravy komunikácií, zemné práce na spevnenej ceste ku cintorínu a pripravovala sa stavba závodného stravovania v bývalej školskej záhrade.

V roku 1990 kronika zaznamenáva medzi významnou vybavenosťou obce vodovod, telefónnu ústredňu a telefónne prípojky, obecný rozhlas, nové verejné osvetlenie a chodníky. V tom istom období sa v obci intenzívne stavali a prestavovali rodinné domy – zaznamenaných bolo 16 novostavieb a 14 prestavieb rodinných domov.

V 18. storočí pokračovalo poľnohospodárske zameranie obce a zároveň sa prejavovali aj problémy spojené s postavením poddaného obyvateľstva.

V roku 1715 odmietali poddaní v Lukáčovciach odovzdávať predpísanú výšku desiatkov nitrianskemu biskupstvu. Spor súvisel s rastúcimi poddanskými povinnosťami a vyriešil sa až zavedením urbárskych súpisov povinností na začiatku vlády Márie Terézie.

Dôležitým prameňom je urbár z roku 1736, ktorý v Lukáčovciach evidoval 69 rodín a miestnych šľachticov Sándorovcov.

Počet obyvateľov sa v priebehu 18. a 19. storočia postupne menil. V roku 1715 mala obec 35 domácností, v roku 1787 88 domov a 552 obyvateľov a v roku 1828 85 domov a 595 obyvateľov.

V 19. storočí zostávali Lukáčovce predovšetkým poľnohospodárskou obcou. Obyvatelia sa venovali obrábaniu pôdy, chovu dobytka a vinohradníctvu. V roku 1898 bolo v obci založené úverné družstvo.

V druhej polovici 19. storočia počet obyvateľov ďalej rástol. V roku 1869 žilo v obci 796 obyvateľov, v roku 1880 ich bolo 797, v roku 1890 768 a v roku 1900 už 903.

Významnou budovou bola budova bývalého notárskeho úradu, postavená v roku 1892 na mieste obecnej kováčskej vyhne, na ľavej strane potoka pri pravom odvetvení cesty vedúcej z Alekšiniec.

Na začiatku 20. storočia pokračoval rast počtu obyvateľov. V roku 1910 žilo v Lukáčovciach 1 040 obyvateľov a podľa údajov obce bolo v roku 1917 evidovaných 1 064 obyvateľov. Počas prvej svetovej vojny zahynulo 38 občanov Lukáčoviec.

Prvá svetová vojna výrazne zasiahla život obyvateľov a po jej skončení nastala zásadná politická zmena. V roku 1918 vznikla Československá republika a Lukáčovce sa stali súčasťou nového štátu.

Po roku 1918 zostali Lukáčovce predovšetkým poľnohospodárskou obcou. Väčšina obyvateľov bola spätá s pôdou a poľnohospodárskou prácou.

V rokoch 1920 a 1921 prebiehali v Lukáčovciach štrajky poľnohospodárskych robotníkov, ktoré súviseli s pracovnými a sociálnymi podmienkami.

V roku 1923 vznikla v obci obecná samospráva s voleným starostom. Prvým starostom bol Henrich Rolfes, od roku 1931 Michal Gajdoš a od roku 1938 Štefan Mečár.

V roku 1930 sa v Lukáčovciach objavil prvý rozhlasový prijímač. Išlo o novinku v obci a vlastnil ho pán farár Augustín Petrášek.

V roku 1936 bol v obci postavený Katolícky dom. Slúžil na rôzne účely – konali sa v ňom tanečné zábavy, divadelné predstavenia, rôzne schôdze a manifestácie.

Postupom času sa tanečné zábavy a divadelné predstavenia organizovali menej a mládež začala navštevovať krčmy, kde hrávali karty. Snahou bolo ponúknuť jej inú možnosť trávenia voľného času, a preto vznikla myšlienka zriadiť v kultúrnom dome kino, kde by sa štyrikrát do týždňa premietali filmy.

Myšlienka sa následne zrealizovala. Pristavila sa kabína pre premietací stroj a bola uzatvorená zmluva s Československou filmovou spoločnosťou na dodanie premietacieho stroja a filmov. Po dokončení prác bol názov budovy zmenený z „Katolícky dom“ na „Kultúrny dom“. Po otvorení kina bolo každé premietanie obsadené do posledného miesta.

V roku 1937 bol v Lukáčovciach daný do prevádzky telefón. Bol vedený z Dolného Trhovišťa cez Pastuchov. Dovtedy sa v naliehavých prípadoch museli správy vybavovať pešo kuriérom alebo prostredníctvom pošty, čo bolo veľmi zdĺhavé.

O živote obce v tomto období prináša cenné svedectvo aj obecná kronika. Prvý zápis v kronike pochádza z 20. apríla 1933. Kronika zachytáva spoločenský, hospodársky a každodenný život obce v ďalších desaťročiach.

Výraznou zmenou v podobe obce bol aj postupný prechod od slamených striech k odolnejším strešným krytinám. Prvý obytný dom pokrytý škridľou bol v Lukáčovciach v auguste 1908. Jeho majiteľom bol Štefan Borovský, ktorý bol prvým Lukáčovčanom, ktorý si dal svoj dom pokryť škridlou.

Nová strecha však spočiatku vzbudzovala medzi niektorými obyvateľmi posmech a nedôveru. Ľudia sa obávali, že škridla predstavuje pre dom príliš veľkú záťaž a že by sa mohol pod jej váhou zrútiť. Štefan Borovský sa však pre tento spôsob ochrany rozhodol najmä preto, že jeho dom bol v priebehu jediného roka štyrikrát podpálený neznámym páchateľom. Aby zabránil ďalšiemu požiaru, nechal ho pokryť tým, čo ľudia nazývali „kameňom“.

Predtým boli takmer všetky obytné domy a hospodárske stavby pokryté slamou. Strechy smerom do ulice sa rôzne zdobili, pričom zo slamených zástrešiek sa často vytváral aj motív kríža ako symbol ochrany domu pred požiarom. Požiar bol v tom čase jedným z najväčších nebezpečenstiev pre roľníka. Šindľom boli kryté najmä domy zámožnejších roľníkov alebo tých, ktorí si mohli dovoliť takúto strechu.

V roku 1939 vznikol Slovenský štát, čo prinieslo zmenu aj do fungovania obecnej správy. V Lukáčovciach bol zriadený Vládny komisariát. V roku 1938 bol komisárom Albert Slugen a v roku 1940 Štefan Babulic.

V roku 1940 bolo v celej obci zavedené elektrické osvetlenie. Spočiatku boli obyvatelia voči elektrine nedôverčiví a navzájom sa strašili, že elektrina zabíja. Postupne sa však presvedčili, že elektrina je pre človeka výhodná, začali si ju pochvaľovať a elektrická sieť sa ďalej rozširovala.

Vojnové roky zasiahli život obce a jej obyvateľov. Vojna zasiahla život obce rovnako ako život mnohých slovenských dedín. Muži odchádzali na front, hospodárstvo muselo fungovať v podmienkach vojnového nedostatku a každodenný život sa prispôsoboval situácii v krajine. Na jar 1945 sa vojnový front priblížil aj k Lukáčovciam. Nemecké vojská sa z obce začali sťahovať v sobotu 31. marca 1945. Nasledujúci deň, 1. apríla 1945, boli Lukáčovce oslobodené sovietskou Červenou armádou. Kronika zachytáva ostreľovanie obce, ústup nemeckých vojsk a príchod oslobodzovacej armády.

Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 došlo k obnoveniu verejnej správy. V obci vznikli Národné výbory a od roku 1946 bol ich predsedom Štefan Cok.

Po februári 1948 bol v obci zriadený Miestny národný výbor. Jeho predsedami boli postupne Michal Mošat, Jozef Hanák od roku 1960, Peter Gajarský od roku 1964, František Kucko od roku 1976 a Dominik Mucha od roku 1981.

V roku 1956 bol v obci slávnostne otvorený poštový úrad. Dovtedy musel listonoš chodiť po poštu do Alekšiniec, predtým do Rišňoviec a istý čas aj na stanicu Andač k vlaku. Poštový úrad bol umiestnený v budove vtedajšieho MNV, v miestnosti s rozmermi 5 × 5 metrov. V týchto priestoroch bol až do roku 1989, kedy sa presťahoval do zrekonštruovanej starej budovy ZŠ.

V roku 1958 bol do celej obce zavedený rozhlas, čo bolo veľkým prínosom pre občanov aj úrady. Pred zavedením rozhlasu bol v obci bubon, na ktorý bubnoval obecný sluha a dával na známosť občanom úradné oznámenia, ako aj predaje, kúpy, straty, nálezy a podobne.

V roku 1979 sa pripravovala výstavba novej materskej školy a asanácia starej materskej školy v bývalom Godeho dome. V obci sa uskutočňovali aj úpravy komunikácií, zemné práce na spevnenej ceste ku cintorínu a pripravovala sa stavba závodného stravovania v bývalej školskej záhrade.

V roku 1990 boli Národné výbory zrušené a obnovila sa obecná samospráva. Starostom obce sa stal Dominik Mucha.

Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Lukáčovce sa tak stali súčasťou nového samostatného štátu.

História obecnej správy v Lukáčovciach prešla počas 20. storočia viacerými zmenami. V 19. storočí a až do roku 1922 patrili Lukáčovce administratívne pod slúžnovský úrad v Hlohovci a Topoľčanoch. V roku 1923 vznikla obecná samospráva s voleným starostom. Prvým starostom Lukáčoviec bol Henrich Rolfes, od roku 1931 Michal Gajdoš a od roku 1938 Štefan Mečár.

Dôležitým miestom fungovania verejnej správy bola budova bývalého notárskeho úradu, ktorá bola postavená v roku 1892 na mieste obecnej kováčskej vyhne, na ľavej strane potoka pri pravom odvetvení cesty vedúcej z Alekšiniec.

Pôvodne notársky úrad tvorili dve miestnosti. V roku 1931 bola budova prestavaná a nachádzali sa v nej dve väčšie miestnosti a jedna menšia v strede. Do úradovne sa vchádzalo spod brány. Táto miestnosť slúžila pre vedúceho notára. V úzkej strednej miestnosti bol uložený obecný a notársky archív a katastrálne mapy. Tretia miestnosť slúžila pre pomocnú notársku silu.

Súčasťou budovy bol aj byt notára. Pozostával z troch izieb, jednej predsiene, kuchyne, letnej a zimnej komory. K bytu patrila aj drevárňa a maštaľ. Za budovou sa nachádzalo humno slúžiace pre hydinu. Pred budovou, za cestou až po potok, sa rozprestierala záhrada, ktorá slúžila pre potreby notára.

Postavenie notára bolo spojené aj s finančným a materiálnym zabezpečením. Pred prvou svetovou vojnou predstavoval jeho plat 200 zlatých ročne, pričom k tomu patrili pozemky o výmere 10 katastrálnych jutár ornej pôdy a 954 štvorcových siah lesa. Okrem toho mal byt a záhradu.

Neskôr predstavoval základný plat notára od štátu 13 140 Kč ročne a cestovný paušál 2 880 Kč ročne. Plat pomocníka predstavoval 6 000 Kč ročne. Toto postavenie notárov trvalo do 1. augusta 1920, kedy boli zoštátnení.

Úrad mal k dispozícii aj písacie stroje. Obecné zbory spočiatku ich nákup považovali za zbytočný a nechceli uznať ich výhody. Už v roku 1924 preto notársky pomocník Jozef Šulek kúpil za vlastné peniaze písací stroj do úradu. Až keď sa predstavitelia obce presvedčili o jeho výhodách, prevzali ho do obecného majetku. V roku 1931 obec zakúpila ďalšie dva písacie stroje, pričom pre nedostatok finančných prostriedkov ich splácala v mesačných splátkach.

Po vzniku Slovenského štátu bola obecná samospráva nahradená Vládnym komisariátom. V roku 1938 bol komisárom Albert Slugen a v roku 1940 Štefan Babulic.

Po skončení druhej svetovej vojny vznikli Národné výbory. Od roku 1946 bol predsedom Štefan Cok. Po februári 1948 bol v obci zriadený Miestny národný výbor. Jeho predsedami boli postupne Michal Mošat, Jozef Hanák, Peter Gajarský, František Kucko a Dominik Mucha.

Dôležitou službou pre obyvateľov bol aj poštový úrad. Slávnostne bol v Lukáčovciach otvorený v roku 1956. Pred jeho zriadením musel listonoš chodiť po poštu do Alekšiniec, predtým do Rišňoviec a určitý čas aj na stanicu Andač. Poštový úrad bol umiestnený v budove vtedajšieho MNV v miestnosti s rozmermi 5 × 5 metrov. V týchto priestoroch fungoval až do roku 1989, keď sa presťahoval do zrekonštruovanej starej budovy základnej školy.

V roku 1990 boli Národné výbory zrušené a obnovila sa obecná samospráva. Starostom obce sa stal Dominik Mucha.

Dňa 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Lukáčovce tak vstúpili do obdobia samostatného Slovenska už s obnovenou obecnou samosprávou.